Necenzurované Noviny
ročník 4, výtisk 5
Matkin žiaľ a hyenizmus mocných


 
1. časť 
 
Ako som už spomenul v  prvej časti seriálu pod názvom, "Budú 
vrahovia P. Coufala potrestaní?",  mali sa čitatelia možnosť 
dozvedieť,  že o  objasnenie  tohoto  prípadu sa  pokúšal aj 
slovenský   novinár  z   denníka  "PRÁCA",   MARCEL  SAMUHEL 
z Bratislavy. Všetko  nasvedčuje tomu, že  za túto občianskú 
statočnosť zaplatil životom. 
Čo tomu  predchádzalo? V sobotu,  22. 2. 1992  v slovenských 
novinách   "PRÁCA"  vyšiel   článok  pod  názvom:"ZNÁSILNENÁ 
PRAVDA",  v  ktorej  dotyčný  novinár  vyjadruje pochybnosti 
o zastavení    trestného    stíhania    vo    veci    vraždy 
spolupáchatelstvom, zo strany  GP SR z 28. 6.  1991, vo veci 
P. Coufala. 
Prvá hrozba? (podnadpis) 
Reakcia  GP SR  nedala na  seba dlho  čakať. Dňa  2. 3. 1992 
poslala dotyčným novinám tento dopis: 
"Denník Práca 22. februára  1992 uverejnil článok pod názvom 
"Znásilnená  pravda",  ktorý  neobjektívne  hodnotí  činnosť 
Generálnej prokuratúry SR v súvislosti s vyšetrovaním príčin 
úmrtia tajne vysväteného kňaza Ing. Přemysla Coufala, CSc. 
Generálna prokuratúra SR preto považuje za potrebné k článku 
zaujať stanovisko, ktoré žiadame uverejniť v plnom znení. 
Prokuratúra   si   váži   kontrolnú   funkciu  tlače,  ktorá 
predpokladá  objektívnu  a  serióznu  informáciu.  Tá však v 
uverejnenom článku absentovala. Jednostrannou interpretáciou 
faktov došlo ním aj k zavádzaniu čitateľa. 
Článok  sa   súčasne  snaží  prejudikovať   otázku  trestnej 
zodpovednosti, čím nepriamo zasahuje do činnosti prokuratúry 
a spôsobuje riziko, že  uplatňovanie spravodlivosti môže byť 
vážne ohrozené a nepriamo aj ovplyvnené. 
Tvrdenie autora  článku o tom, že  Ing. Přemysl Coufal, CSc. 
bol zavraždený,  mal na tele mnohé  zranenia, vyrazené oči a 
zuby, na tvári mal odtlačený podpätok topánky, nezodpovedajú 
skutočnosti. 
To isté platí  aj o údajnej nečinnosti, ktorá  je u čitateľa 
evokovaná  tvrdením, že  prokuratúra pre  zložitosť v  tomto 
prípade náhle svoju činnosť skončila. 
Generálna prokuratúra SR  vyvinula maximálne úsilie objasniť 
príčinu  úmrtia   Ing.  Coufala.  Svedčí   o  tom  rozsiahly 
dokumentačný  materiál, ktorý  objasňuje nielen  okolnosti a 
príčinu jeho smrti, ale aj úlohu  ŠtB, ktorá v čase úmrtia z 
pochopiteľných dôvodov bola pred verejnosťou utajovaná. 
Po rozsiahlom a náročnom  vyšetrovaní, ktoré trvalo viac ako 
jeden rok, dospela Generálna prokuratúra  SR k záveru, že na 
smrti menovaného nenesie zavinenie iná osoba a preto trestné 
stíhanie zastavila. 
O záveroch  vyšetrovania  boli  podrobne  informovaní, okrem 
matky   nebohého,   jej    splnomocnenca,   aj   zástupcovia 
Olomouckeho arcibiskupstva. 
Uznesenie o zastavení trestného stíhania oprávnenými osobami 
sťažnosťou napadnuté nebolo." 
Pod  týmto dokumentom  je  podpísaný  riaditeľ odboru  GP SR 
JUDr. IVAN SEGEŠ. 
Pravdu nemožno umlčať. (podnadpis) 
Všetko nasvedčuje  tomu, že Marcel Samuhel  sa neuspokojil s 
vysvetlením  GP  SR.  Dňa  19.  februára  1993  mu  vyšiel v 
slovenských novinách "Slovenský denník" celostránkový článok 
pod názvom: "VRAŽDA, ALEBO SAMOVRAŽDA"? 
Hneď v  úvode píše, citujem:..."Nie  som žiadny hrdina.  Som 
však  človek, ktorý  rád  pátra  po pravde,  takže povolanie 
novinára je pre mňa  priam stvorené. Nasledujúce riadky budú 
skôr zamyslením. Nechcem nahrádzať  činnosť GP SR, ale chcem 
upozorniť, že  budem vychádzať z jej  materiálu, ktorý sa mi 
dostal do rúk a je zo dňa 28. 6. 1991, v ktorom sa zastavuje 
trestné stíhanie  v trestnej veci  vraždy spolupáchatelstvom 
na ilegálne  vysvätenom kňazovi Přemyslovi  Coufalovi. V ňom 
sa  totiž vyskytujú  mnohé nepresnosti  a priam  protirečivé 
fakty, na ktoré chcem upozorniť." 
Že Marcel Samuhel mal v  mnohom pravdu, potvrdil aj 9-dielny 
seriál, ktorý  o tejto kauze naše  noviny publikovali. Veľmi 
zaujímavé  sú aj  pasáže, ktorými  ukončuje dotyčný  článok. 
Citujem:..."KAŽDÝ,  KTO KRYJE  VRAHOV, SI  BUDE DARMO UMÝVAŤ 
RUKY,  ZOSTANE  NA  NICH  AJ   TAK  JEHO  KRV.  AK  TO  BOLA 
SAMOVRAŽDA, TAK  PRÍSLUŠNÍCI ŠtB SI  ZASLUHUJÚ ASPOŇ MORÁLNE 
ODSÚDENIE, LEBO P. COUFALA K NEJ DOHNALI. Ak to bola vražda, 
nikdy sa nevyšetrí? Nie je o to záujem, podobne, ako zostane 
záhadou dianie  okolo udalostí pred 17.  novembrom 1989 a po 
ňom?" 
Ako  ukáže  ďalší  vývoj  udalostí,  Marcel  Samuhel  si bol 
vedomý,  že mu  ide o  život. Asi  vedel, prečo  svoj článok 
ukončil  touto vetou,  citujem:"A KEBY  SA MI  NÁHODOU NIEČO 
STALO, ODKAZUJEM GP SR, ŽE NEMÁM ÚMYSEL SPÁCHAŤ SAMOVRAŽDU." 
Žiaľ, jeho tušenie ho nesklamalo. 
Okresné  veliteľstvo  PZ  SR,  Odbor  kriminálnej  polície v 
Poprade  vydalo   dňa  15.  10.  1993   potvrdenie,  kde  sa 
hovorí: "Týmto  potvrdzujem, že Marcel Samuhel,  nar. 27. 8. 
1963  v  Bratislave,  trv.  bytom  Bratislava-Vinohrady,  Na 
Rovine-č. 2998/21 je nezvestný od  28. apríla 1993, kedy bol 
naposledy  vo Vysokých  Tatrách. Po  menovanom je  vyhlásené 
pátranie, avšak doposiaľ bez kladného výsledku. 
Potvrdenie sa vydáva na žiadosť rodičov." 
Podpísaný  je  tu  veliteľ  skupiny  pátrania  vz. inšp. JÁN 
MICHEĽ. 
Nemenej  zaujímavá  je  aj  svedecká  výpoveď  svedka BORISA 
ILIŤA, ktorý  trávil posledné chvíle s  menovaným a ktorý aj 
nahlásil  jeho  zmiznutie.  Odcitujem  jeho  výpoveď,  ktorú 
urobil 7. 5. 1993 v Bratislave za prítomnosti vypočuvajúceho 
st. inšp. CHAJDIAKA a vr. inšp. ČUBU. 
"Dňa 27. 4. 1993 som spoločne s Marcelom odišiel do Vysokých 
Tatier.  Odišli sme  ráno vlakom  "Tatran" s  odchodom 05.52 
hod. 
Prišli sme do  Žiliny, odkiaľ sme išli do  Turzovky na pútne 
miesto zjavenia  sa Panny Márie.  Potom ešte v  ten istý deň 
sme odišli  do Popradu, kam  sme prišli asi  o 22. hodine  a 
ubytovali  sme  sa  u  sl.  Jany  Borošovej, ktorá pracuje v 
Bratislave,  ale  kde,  uviesť  neviem.  Predtým pracovala v 
Slovenskom denníku a má asi 30 rokov. Trvale býva v Poprade. 
Toto ubytovanie sme mali dopredu dohodnuté. 
Na druhý deň  28. 4. 1993 sme vstali ráno  asi o 6. hodine a 
odišli  sme  na  vlak  do  Tatranskej  Lomnice. Odtiaľto sme 
chceli ísť na Lomnický Štít. 
Vyviezli  sme sa  lanovkou na  Skalnaté pleso  a odtiaľ  sme 
chceli  ísť na  Lomnický  Štít.  Nakoľko tu  ale nefungovala 
lanovka, tak sme zmenili plán  a rozhodli sme sa, že pôjdeme 
peši na Štrbské pleso. 
Najprv sme sa najedli zo stravy, ktorú sme si vzali so sebou 
a potom  sme  vyrazili.  Mohlo  byť  po  10.30 hod. Cesta zo 
Skalnatého  plesa  po  Batizovské  pleso bola bezproblémová, 
dorazili sme tam asi o 16.30  hodine. Cestou sme sa zo zásob 
najedli a občerstvili. 
Od Batizovského plesa začala byť cesta rozsiahle zasnežená a 
nebolo vidieť turistické značky.  Ale bolo vidieť vyšliapané 
chodníky  i  keď  staršieho  dáta.  My  sme  išli  po týchto 
chodníkoch, až sme podľa mňa zablúdili. Tieto staré chodníky 
nás zviedli z cesty. 
Počas  tejto túry  začalo  pršať,  hoci búrka  nebola silná. 
Marcel  mi ešte  povedal, aby  sme išli  rýchlejšie, aby nás 
blížiaca   búrka   nezachytila.   Preto   on  išiel  popredu 
rýchlejším tempom. 
Okolo 20.  hodiny sme sa  dostali podľa mňa  pod kopec KLIN, 
kde  sme sa  dostali do  suťoviska a  kosodreviny. Pred nami 
juhozápadne bolo  vidieť Štrbské pleso. Tu  si Marcel pozrel 
mapu  spoločne so  mnou a   povedal, aby  sme sa  dostali za 
svetla dolu, i keď už bolo dobre šero. 
Podľa mapy sme súdili, že  vidíme modrú značku, ale potom mi 
horská služba povedala, že  sa jednalo pravdepodobne o starú 
turistickú cestu, ktorá v mape neni zakreslená. 
Marcel  išiel popredu  cez kosodrevinu  a čoraz  viac sa  mi 
vzďaľoval.  Ja  som  mal  so  sebou  brašne s fotoaparátmi a 
objektívmi,  mne sa  cez kosodrevinu  išlo ťažko.  Išiel som 
trochu  povyššie  po  skalách,  až  sme  sa navzájom od seba 
stratili. 
Keď  som to  zistil, tak   som ešte  na Marcela  kričal, ale 
nepočul  som  žiadnu  odpoveď  a   ani,  že  by  on  kričal. 
Predpokladal som,  že on už  je dolu. Dostal  som sa asi  do 
šoku a  išiel som bezhlavo cez  kosodrevinu. Padal som často 
na zem, kde som videl  nejaké stopy. Predpokladal som, že sú 
Marcelove, že je predomnou. 
Tak som  pokračoval ďalej cez  kosodrevinu, až som  došiel k 
lesu. Tu  bol sneh, kde som  ešte hľadal stopy, ale  nič som 
nenašiel.  Prešiel som  cez potok  a mladý  les až k nejakým 
poľovníckym posedom.  Tu som narazil na  lesnú cestu, ktorou 
som sa dostal na asfaltovú cestu blízko Vyšných Hágov. 
Tu po ceste som stretol  vodiča na bielom trojdverovom aute, 
s ktorým  som  sa  dal  do  reči  a  povedal  som mu, že som 
zablúdil s kamarátom  v horách a neviem, čo  je s ním. Pýtal 
som sa ho  čo mám robiť, kde je horská  služba a podobne. On 
povedal, že je  noc, tma, teraz že sa  nedá nič robiť. Ráno, 
ak sa kamarát nevráti, sa to ohlási. 
Odviezol  ma do  Popradu, kde  on taktiež  býval. Ja  som si 
myslel,  že  Marcel  už  je  doma,  ale  nebol. Domácemu som 
povedal čo sa stalo a ten mi tiež povedal, aby som počkal do 
rána. Ak sa nevráti, že potom pôjdeme na horskú službu. 
Tak aj bolo. Ráno som tam  išiel, všetko som uviedol a potom 
spoločne s  nimi sme išli do  tých miest, kadiaľ sme  išli s 
Marcelom. Vrtuľník  prepátraval kosodrevinu a  okolie, avšak 
bez kladného výsledku. 
Cestou, ako sme blúdili,  sme nestretli žiadne osoby. Pokiaľ 
sme boli  spolu, nestali sa nám  žiadne zranenia, stravu sme 
ešte mali. 
Marcel mal oblečenú zelenú bundu do pása, z vnútornej strany 
bola  oranžová,  modré  texasky,  tričko  s krátkym rukávom, 
károvanú flanelovú košeľu šedej farby, obuté mal botasky. So 
sebou  mal  čiernu  šuštiakovú  tašku  a  na páse taštičku s 
dokladmi a peniazmi, na hlave šiltovku. 
Opis  Marcela:  asi  178  cm  vysoký,  štíhla  postava, skôr 
atletická.  Hnedé vlasy  s vysokým  čelom, na  temeni mierna 
pleš. Rovný  nos, hnedé oči, tvár  mierne zarastená. Jazvy a 
iné zvláštne znamenia nemal. 
Narodený je 27. 8. 1963 v Bratislave, zamestnaný ako novinár 
v redakcii PRÁCA. 
To je všetko, čo by som v predmetnej veci vedel vypovedať. 
Zápisnica skončená dňa 7. 5. 1993 o 10.00 hodine." 
Vypočul: st. inšp. CHAJDIAK 
Prítomní: vr. inš. ČUBA 
SAMUHELOVÁ ANNA (matka) 
Vypovedal: ILIŤ BORIS 
Nezrovnalosti, ktoré vyšetrovateľov nezaujímajú? (podnadpis) 
Myslím  si, že  zmiznutie novinára  Marcela Samuhela  priamo 
súvisí s kauzou Přemysla Coufala. 
A keď to dám do súvislosti s jeho odkazom GP SR v Slovenskom 
denníku, z 19. 2. 1993, citujem: "A KEBY SA MI NÁHODOU NIEČO 
STALO,  ODKAZUJEM   GP  SR,  ŽE   NEMÁM  V  ÚMYSLE   SPÁCHAŤ 
SAMOVRAŽDU", tak to dúfam nepotrebuje žiadny komentár. 
Čo sa asi v skutočnosti stalo? (podnadpis) 
V  kauze P.  Coufala, kde Marcel  Samuhel pátral, sa  necíti 
byť  ohrozená len  bývalá I.  Správa FMV,  ktorá je doposiaľ 
zahalená     tajomstvom,      ale     aj     klérofašistickí 
a nacionalistickí   členovia  bývalej   podzemnej  cirkevnej 
hierarchie na Slovensku. 
Dnes  už   možno  povedať,  že   táto  naoko  zakonšpirovaná 
organizácia bola nielen pod dohľadom ŠtB, ale v nej pôsobili 
aj jej mnohí agenti. 
Preto  si myslím,  že zverejňovanie  dotyčných materiálov zo 
strany  Marcela  Samuhela  muselo  vyvolať  v týchto kruhoch 
zdesenie. Povedzme si úplne  na rovinu, že existovala reálna 
hrozba, že ľudia sa dozvedia to, čomu sa hovorí, "UTAJENIE V 
MENE ŠTÁTNEHO ZÁUJMU". 
Pravda a osud  Marcela Samuhela nie je len  v rukách Božích. 
Je  aj v  rukách nás   všetkých, ktorí  sme sa  rozhodli, že 
urobíme všetko  preto, aby sme  sa dopátrali pozadia  tohoto 
záhadného  zmiznutia. Nemôžeme  s istotou  tvrdiť, či Marcel 
ešte žije,  alebo nežije. Nepoznáme ani  jeho miesto pobytu, 
či už  ako živého, ani miesto  jeho posledného odpočinku, či 
už ako nebohého. 
Sú tu jeho  rodičia, ktorí nesmierne trpia, lebo  to bol ich 
jediný syn. Žiaľ týchto rodičov dokáže pochopiť len ten, kdo 
niečo  podobné prežil,  alebo ten,  kdo sa  do ich  situácie 
dokáže vžiť. 
Ale máme  na Slovensku aj politických  cynikov, ktorí sa cez 
televíziu prezentujú ako údajní  kresťania, sediaci v prvých 
radoch na cirkevných bohoslužbách. Ich naoko zbožné tváre sú 
však  maskami  darebákov,  ktorí  v  mene  svojich zvlčilých 
politických   kariér  stratili   aj  najzákladnejší   kredit 
človečenstva  a ľudskosti.  Zatiaľ sa  na Slovensku nenašiel 
ani jeden politik, ani cirkevný hodnostár, ktorí by manželom 
Samuhelovým boli ochotní pomôcť. 
Preto som  veľmi vďačný českému rozhlasu,  ktorý dňa 20. 12. 
1993 odvisielal besedu ohľadom tejto kauzy. 
 
Vladimír  PAVLÍK 
Pokračovanie v budúcom čísle 
 




Čas zpracování: 0.27 s
Zpracováno 6 záznamů

Tento seznam má pouze informativní charakter, je neprodejný a byl pořízen na internetu
dne: 23.04.2019, 00:01:12 hod.

Informace jsou čerpány z databáze N.I.T.C., s.r.o., aktualizované dne 01.05.2000
Obsahové připomínky a reklamace zasílejte na adresu petr@cibulka.cz


Copyright © 1999 GreenBottle Software



TOPlist